Article Awareness Matters/Článok Na uvedomení záleží

Na uvedomení záleží

Arlene a Jean-Claude Audergon

Duch doby

Nedávno sme v jednej skupine hovorili o "horúcich miestach" (hot spot)– citlivých, chvíľkových /volatile/ miest v interakcii. AK sa nimi nezaoberáme, necháme ich tak, stávajú sa zdrojom cylkovania konfliktov a eskalácie násilia. Tieto miesta sa dajú pomocou facilitácie opatrne skúmať – so všetkými emóciami, ktoré obsahujú – hľadať cestu, ako ďalej. V horúcich miestach, či v bodoch zmeny, máme všetci tendenciu stiahnuť sa, alebo, zatiaľčo sa im pokúšame vyhnúť, spadneme do konfliktu proti našej vôli. Sú bodmi, v ktorých sa opakuje história, ale s uvedomením môžu byť bránou k inej budúcnosti.

Táto skupina nebola psychologicky orientovaná. Boli to ľudia z politiky, z humanitárnych organizácií, zaoberajúci sa vodcovstvom. Veľmi ich zaujímalo, ako priniesť uvedomenie k emóciám z histórie, tak aby násilie nemohlo  byť pri nesprocesovanej kolektívnej  traume a nezavŕšenej spravodlivosti  ľahko manipulované. 1

Entuziazmus, s akým reflektovali dôležitosť emočného a psychologického uvedomenia vrámci svojej komunity a spoločnosti v prevencii ďalších konfliktov, v nás vyvolal pocit meniaceho sa ducha doby.

Cieľ

V tomto článku sa pozrieme na to, ako môže psychoterapia významne prispievať ku kultúre uvedomenia, ktoré sa týka sociálnych a politických tém. Pozrieme sa na procesorientovanú psychológiu, najmä na jej záujem o kolektívne témy a riešenie konfliktov s príkladmi z práce v komunitnom fóre s mladými ľuďmi z gangov a s komunitami, ktoré sa vysporiadavajú s následkami vojny. Dotkneme sa dynamiky kolektívnej traumy prepojením osobných, politických a nových objavujúcich sa vzorcov vo vodcovstve, v ktorom je dôraz na uvedomení.

Kultúra uvedomenia

Jednou z ideí, ktoré sú za sériou týchto článkov, je, že naša profesia potrebuje svoju diverzitu myšlienok a metód k tomu, aby mohla byť prospešná  pre široké spektrum osobných, spoločenských, i globálnych problémov. Od svojich začiatkov sa psychoterapia považovala za politickú – to znamená, že nepomáha ľuďom len adaptovať sa.  Povzbudzuje reflexiu, uvedomenie a diferenciáciu osobnej a spoločenskej histórie, aby sme mohli prispievať k zmene a vytváraniu nášho sveta. Keď uvažujeme o sociálnych a politických témach tohto sveta, pojem "uvedomenie" sa zvyčajne spájal s myšlienkou "zvyšovania uvedomenia" v zmysle sociálnych a politických hnutí, ktoré zvyšovali uvedomenie o dynamike rasizmu, spoločenských vrstiev, sexizmu a homofóbie.

Hoci psychológia bola aplikovaná už v mnohých oblastiach, termín uvedomenie z "psychologickej perspektívy" sa zvyčajne spája s duševným zdravím a s osobným rastom, a zriedka so sociálnym a politickým uvedomením. Aj napriek tomu sa objavuje sociálne vedomie a sociálny aktivizmus, ktoré vychádzajú z orientácie na uvedomenie. Jeho korene môžeme vystopovať až k Taoizmu, alebo ku Gandhiho politike ne-násilia. Kým nevieme spracovať vzťah medzi polaritami, vieme, že konflikt bude cyklovať a po zmene príde spätný náraz /backlash/. Potrebujeme určité psychologické a spirituálne zručnosti, aby sme boli schopní rozpoznať, ako vonkajšie udalosti spúšťajú našu osobnú históriu. Potrebujeme sa poznať tak dobre, aby sme boli dostatočne fluidní a nereagovali polarizovane,. Môžete napríklad nájsť vonkajšieho "nepriateľa" z ktorého ste zúriví vo svojom vlastnom správaní, a tým, že sa s ním stretne najprv vnútorne, objavíte užitočný spôsob, ako sa konfrontovať s vonkajšou situáciou.

Procesorientovaná psychológia

Mindell zaviedol termín "hlboká demokracia", ktorý sa vzťahuje k múdrosti a transformácii obsiahnutej v prírode, v jedincoch a v komunitách. Objaví sa, ak reprezentujeme všetky prítomné názory a prinesieme uvedomnie do facilitovanej interakcie. To znamená pozvať k stolu tie časti našej skúsenosti, ktoré zvyčajne marginalizujeme ako nepodstatné, príliš extrémne, alebo príliš jemné. Môže byť užitočné, keď reprezentujeme role vrámci konfliktu, vrátane "rôl duchov", ktoré pôsobia, ale nie sú priamo vyjadrené.

Hlboká demokracia je postoj, ktorý sa zaujíma o komunitu ako celok, vo všetkej jej diverzite. Má systémovú perspektívuv tom, že rozpoznáva tak našu vnútornú, ako aj vonkajšiu diverzitu a v tom, že naša vnútorná dynamika zrkadlí vonkajší systém, ktorého sme súčasťou a ktorý chceme facilitovať. Procesorientovaná psychológia sa pôvodne rozvinula ako forma individuálnej psychoterapie. V roku 1970 urobil Arnold Mindell, fyzik a Jungiánsky analytik, ďalekosiahly objav, že subjektívne prežívanie telesných symptómov zrkladlí vzorce, ktoré sú v nočných snoch.

Jedným z prvých príkladov, bol prípad muža, ktorý mal tumor. Muž svoj tumor prežíval ako pocit, že exploduje. To zodpovedalo jeho snu o ohňostroji. Mindel  pomohol explodovať jeho pocitom.  Potom formuloval termín "snového" procesu, ktorý sa objavil simultánne vo vizuálnom a v telesnom procese. Vzťahuje sa tiež k Jungovmu konceptu synchronicity, ktorý hovorí, že archetypálny vzorec sa manifestuje simultánne v psychickej aj vo fyzickej udalosti. Mindel spolu s kolegami ďalej skúmali, ako sa "snový" vzorec objavuje vo vizuálnom a auditívom kanáli, v propriocepcii, v pohybe, vo vzťahoch a vo svete. "Snívanie" sa tiež manifestuje prostredníctvom jemných, nezámerných signálov, ktoré ovplyvňujú komunikačné vzorce. Koncepty a metódy procesovej práce sledujú snový proces podľa procesov, ktoré sú buď bližšie, alebo vzdialenejšie od našej identity a podľa systémov presvedčení, ktoré štrukturujú naše vnímanie.

Tieto metódy sa ukázali ako užitočné v práci s ľuďmi v extrémnych stavoch vedomia spojených psychopatológiou a v komunikácii s ľuďmi v kóme. Boli tiež aplikované na facilitáciu dialógu v komunite a na riešenie konfliktov vo veľkých skupinách.

Objavovanie metód pri práci s procesom, človekom, či skupinou bolo veľmi vzrušujúce. Ponúkneme len zopár príkladov. Zosilnením jemných pocitových vnemov a pohybových tendencií v tele, ste mohli znovuobjaviť archetypálne jógové pozície u ľudí, ktorí vôbec nič o jóge nevedeli. Nasledujte proces vo vzťahu a narazíte na dynamiku systému ktorá formuje fungovanie vo vztahu a v rodine. Sledujte proces v interakciách veľkých skupín a stretnete sa s politickou a sociálnou minulosťou, ktorá nás spája a rozdeľuje.

Z lásky

Pred 17-timi rokmi sme v Los Angeles skúmali aplikovanie procesovej práce na veľké skupiny a požiadali nás, aby sme facilitovali skupinu 60 členov gangov. Členovia troch rôznych gangov vo veku 10-17 rokov žili spolu v rehabilitačnom zariadení.

Najprv sme ich pozvali, aby v malých skupinách hovorili o témach, ktorými sa zaoberali. Prešli sme viaceré skupiny a cítili sme ich nadšenie zo života v gangu. Potom sme pozvali skupinu starších tínedžerov, aby o tom viac hovorili vo veľkej skupine. Jeden z nich hovoril o napätí a vzrušení zo streľby. Hneď sa postavilo dievča a povedalo, že nie je nič vzrušujúce na to, že zabili jej straú mamu a jej malého brata.

V tomto momente "horúceho miesta" využil príležitosť zamstnanec rehabilitačného programu a začal hovoriť o svojom presvedčení, prečo sú gangy zlé. Hovoril oduševnene, ale cítili sme, že skupina ho nepočúva. Teraz začal hovoriť 10- ročný chlapec. Obrátili sa k nemu všetky pohľady a v miestnosti zavládlo ticho. Povedal, že svoj gang má rád... "Keď som mal 5 rokov...moji chlapci prišli popoludní k nám domov, keď mama nebola doma....starali sa o mňa, dávali mi keksy a mlieko... Môj bratranec je teraz vo vezení. Urobil by som pre neho čokoľvek" Povedal, že "v gangu nie je kvôli zabíjaniu, ale kvôli láske". S touto atmosférou, s nežnosťou ďalej mladí ľudia hovorili o tom, čo to znamenalo pre nich a o svojich stratách, obavách, o snoch a budúcnosti.

Slová tohto 10-ročného chlapca v nás rezonovali roky, pretože neskôr sme sa dostali k práci s vojnovými situáciami a spoločenskými traumami. Videli ame, ako potreba cítiť sa doma a patriť niekam, sprevádzaná loajalitou a oddanosťou komunite, je prítomná v mnohých konfliktných situáciách. Keď je táto tendencia nevedomá, je ľaho manipulovateľná. S uvedomením môže byť táto loajalita a oddanosť začiatkom nachádzania fór na budovanie kreatívnejších ciest do budúcnosti.

Stretnutie

Títo mladí ľudia z troch gangov dovtedy spolu nehovorili, hoci spolu žili v jednom rehabilitačnom zariadení. V spoločnosti existuje stále veľmi málo vzorcov na to, ako si spolu sadnúť a rozprávaťsa, keď máme konflikt a veriť v potenciálnu transformáciu, ktorá by sa mohla objaviť z facilitovaného horúceho miesta. Namiesto toho požadujeme slušné správanie, alebo sa pokúšame poúčať a odsunúť to, čo nás vyrušuje

Je nám všetkým prirodzené odkladať nabok niečo, čo je horúce s nádejou, že sa na to zabudne, hoci vieme, že by to mohlo vybuchnúť do konfliktu. Pri kolektívnyvh konfliktoch vrú emócie pod povrchom a čakajú, kým ich niekto zapáli. Môže prísť niekto a zapáliť zápalku, zmanipulovať jednu stranu proti druhej, čo niekedy vedie k násilnému konfliktu.

Ľudia sa spolu stretávajú  a hľadajú riešenia či už v rodine, alebo v komunite, či v kontexte siciálnych a politických organizácií. Potrebné sú zručnosti a kultúra rozpoznávania potenciálnej kreativity, do ktorej môže vyústiť facilitovanie konfliktov a horúcich miest.

Trauma spoločnosti

Keď sa v násilných štvrtiach a vojnou rozvrátených spoločnostiach  dotknete horúceho miesta, stretnete sa so spoločenskou traumou. To je jeden z dôvodov, prečo sa ľudia vyhýbajú horúcim miestam. Práve v týchto miestach trauma zanecháva palivo, ktoré môže byť zapálené neskôr.

Na oslovenie spoločenskej traumy sú potrebné zvláštne zručnosti, také, ktoré by ju znovu nevytvárali. Psychoterapeuti poznajú špeciálny typ prístupu potrebný pri individuálnej traume, aby ľudia mali pocit, že majú možnosť výberu a cítili dostatočnú podporu k tomu, že len nezopakujú skúsenosť, ktorú chcú vyriešiť. Podobne, keď sa dotknete spoločenskej traumy na kolektívnych fórach, sú potrebné špeciálne zručnosti, aby ste traumu znovunevytvárali.

Pod vplyvom spoločenskej traumy žijú spoločenstvá s duchom histórie a opakujúcich sa konfliktov. To ľahko vedie k pocitu bezmocnosti a k ekonomickej, a rovnako aj spirituálnej depresii. Facilitovaný dialóg vo vojnou rozhádaných komunitách, ich môže podporiť v tom, aby našli spôsob, ako nájsť spojenie so sebou a ísť neporušene vpred.

Kruh sa uzavrel – fórum v Chorvátsku

O facilitovaní povojnového urovnania v Chorvátsku v r. 1996 a o traume komunity sme písali podrobnejšie. Tu sa podelíme o príbeh z nedávnejšieho fóra.

Naši hostitelia nám povedali, že skupina nebude chcieť hovoriť o vojne. Bolo to fórum pre účastníkov z oblastí špeciálneho štátneho záujmu 10 rokov po vojne. Ale keď sme sa účastníkov opýtali, na čo sa chcú zamerať, prvá vec, ktorú spomenuli bola trauma komunity, ktorá blokuje progres v ekonomických projektoch na povzbudenie ich komunity. Iní boli neústupní v tom, že o vojne nechcú hovoriť. Povedali, že podstatné je na minulosť zabudnúť a dívať sa dopredu.

Pozvali sme ich k dialógu medzi týmito dvoma postojmi. Ako konverzácia pokračovala, tí, ktorí tvrdili, že nesmieme ovoriť o traume, sa neustále vzťahovali k nejakým traumatickým príbehom, o ktorých nehceli hovoriť. Uprostred svojej obhajoby toho, prečo nehovoriť o traume, muž povedal, že stratil v jedno popoludnie celú svoju rodinu a všetkých priateľov. Mladý muž povedal, že ako dieťa musel svojmu bratovi, ktorý bol bábätko, vybrať z ruky aktivovaný granát. Mladá žena povedala, že prišla o otca a jeho telo nikdy nenašli. Chcela ísť ďalej a žiť život, ktorý sa on pokúšal brániť, keď zomrel.

Tieto príbehy prichádzali tak rýchlo, že najprv nebol priestor na nejakú reakciu. Toto je časťou zážitku traumy – nie je čas reagovať – svet ide ďalej a vy musíte prežiť. Alebo je príliš veľa príbehov, jeden horší, ako druhý. Alebo, keď začneme, nikdy to neskončí.

Nie je tu nikto, kto by mohol tieto príbehy počúvať. Takže každý, vrátane tých najtraumatizovanejších sa pokúša ísť ďalej, zatiaľčo je zároveň v pasci  každú noc sa opakujúcich príbehov v nočných morách, flešbekoch a viscerálnych zážitkoch – alebo v zápasoch násilia v spoločnosti. Na chvíľu sme to zastavili aby sme ocenili príbehy, ktoré sme počuli, a rovnako aj mnohé ďalšie, ktoré ešte neboli vypovedané. Táto skupina bola práve v kruhu s rovnakým cieľom, pohnúť sa ďalej neporušená.

Uvedomenie a zodpovednosť

Často pozorujeme pri fórach hlboký zvrat vo chvíli, keď je niekto schopný prebrať osobnú zodpovednosť za kolektívne udalosti. Na konci tohto fóra v Chorvátsku hovoril muž o tom, ako bol dojatý tým, čo povedala v skupine mladá žena. Bola to tá žena, ktorá prišla o otca. Hovoril o organizácii, ktorú založil a ktorá sa zaoberá hľadaním ľudí, ktorí počas vojny zmizli. Povedal: "Nájdem tvojho otca." Vyskočila a ušla z miestnosti. Niekto šiel za ňou, aby sa uistil, či je v poriadku, ale o chvíľu sa vrátila a dolu tvárou jej tiekli slzy. Objala muža a poďakovala sa jemu, aj skupine.

Akýkoľvek konflikt prináša so sebou problém povinnosti skladať účty. Pozrite sa na svoje malé konflikty spoza kuchnského stola. Jeden z vás pravdepodobne chce ospravedlnenie, uznanie, či nápravu. Alebo chýba nejaká informácia, ktorá spôsobuje, že vás konflikt ďalej zožiera. Nad tým všetkým sú láska a uvedomenie, ktoré nás udržiavajú v raste a vživote bez ohľadu na to, aký je hrozný.

Pri širokospektrálnom násilí, pri ktorom nie je žiadny proces preberania zodpovednosti a skladadania účtov, konflikt cykluje. Skladanie účtov je esenciálnou súčasťou riešenia konfliktov, vrátane trestnej zodpovednosti pri medzinárodných tribunáloch, alebo prinášanie celých príbehov pred "Komisie pravdy" (Truth Commissions).

Naše fóra prispeli k procesu preberania zodpovednosti facilitovaním dialógu na tému zodpovednosti v rôznych spoločenských oblastiach a profesiách a medzi rôznymi etnickými a národnostnými skupinami zo všetkých vojnových oblastí. Priniesli možnosť interakcie a transformácie na individuálnej, vzťahovej a spoločenskej úrovni.

Keď muž povedal, že nájde telo zmiznutého otca mladej ženy, cítili sme zmenu nie len u mladej ženy a u každého z nás. Prinieslo to pocit možnosti, zmysel celému procesu. Dočasne to prinieslo domov jej otca, pretože vyjadrila zodpovednost a starosť.

Osobné a politické uvedomenie

Uvedomenie spája to, čo je osobné a politické. Môže to znamenať uchopiť naše osobné zážitky vo vzťahu k našej etnickej/národnostnej/náboženskej skupine. Može to znamenať uvedomovať si svoj šok, či ticho vo vzťahu k udalostiam zo sveta. Môže to znamenať uvedomenie si prvilégií, ktoré sme získali cez utrpenie druhých a unedomenie si toho, ako sme my časťou skupiny, ktorá iných utláčala.

"Spáliť svoje drevo" znamená zaoberať sa všetkým, čo je za vašimi afektami, emóciami a tichom v súvislosti s kolektívnymi temámi, prepojenie našich osobných a spoločenských histórií. Znamená to vnútornú prácu, ktorá je nevyhnutná na to, aby nám umožnila slobodne sa vzťahovať k iným, či facilitovať bez toho, aby sme zmrzli, alebo boli polarizovaní.

Jedno z ranných zistení procesorientovanej psychológie je, že môžete začať pracovať na telesnom symptóme a skončiť prácou na sne, alebo sa proces zrazu objaví medzi klientom a terapeutom.

Rovnako začnete s veľkým fórom vládnych a mimovládnych organizácií a skončíte pri hlboko osobných interakciách, ktoré, ako sa vám zdá, transformujú svet, apoň teraz.

A obrátene, keď si pri psychoterapii myslíte, že ste v pracovni len dvaja, budete prekvapení, keď sa strenete nie len s rodičmi,  starými rodičmi a učiteľmi, ale aj s kolonializmom, tyraniou a s každou kapitolou svetovej histórie.

To vyžaduje, aby ste "spálili svoje drevo", tak, aby ste boli pripravení reagovať, vnímať a prinášať témy rasizmu, sexizmu, homofóbie, či skúmať duchov osobnej a kolektívnej histórie, traumy, moci a privilégií, tak ako sa vzťahujú k momentálnej interakcii medzi vami ako terapeutkou a klientkou a k témam na korých chce klientka pracovať.

Kam smerujeme

Opýtajte sa mladých

V posledný deň nedávneho fóra v Chorvátsku chcela skupina hovoriť o ťažkostiach začleniť mladých do komunity, o tom, že mladí ľudia zo svojich komunít odchádzajú a o beznádeji, ktorú to prinieslo. Hovorila mladá žena :"Mám 17 a moj priateľ tu má 18. Nikto v našej komunite sa nás nepýta, čo si mýslíme." Neuvedomili sme si, akí sú mladí! Pozvali sme ich, aj iných mladých ľudí, aby nám rozprávali, čo si myslia. S ostychom, aj s entuziazmom nám povedali o svojich snoch, plánoch budovať svoje komunity, či cestovať po svete, stať sa disdžokejom!

Mladý muž z predchádzajúceho fóra, ktorý zobral granát z ruky svojho maličkého brata povedal, že fórum mu zmenilo život. Povedal, že znova začal spávať a znova začal vnímať spev vtákov z kopcov, pri ktorých žil. Citíl sa byť podporený ako líder v komunite, pracoval s mladými ľuďmi na ich konfliktoch.

Keď to píšeme, uvedomujeme si, že to, že zobral granát z rúk svojho malého brata malo na neho má v sebe mýtickú dimenziu pre neho a jeho komunitu - tým, že ju aktívne vedie, odstraňuje, berie výbušnosť nevyriešenej traumy z (rúk) nasledujúcich generácií.

Uvedomenie lídra

Premisou tohto článku je, že časť nás, ľudských bytostí veľmi chce byť vedomá a facilitovať možnosť transformácie aj v tých najnemožnejších situáciách. Veľkou otázkou je, ako sa  s touto časťou nás samých stretnúť, alebo ako si ju vybaviť, keď je ďaleko od domova. Vo svete založenom na moci a tyranii, alebo jednostrannom víťazstve pravidla väčšiny jedna strana zvyčajne dominuje kým môže, až kým sa druhá strana nevzbúri. To isté robíme sami sebe vnútorne. Ale objavuje sa nový typ líderstva, ktorý nám ukazuje, že v dynamike moci nie je žiadna budúcnosť. Nie len že nie je budúcnosť pre tých, čo sú dole. Nie je ani v obrátení dynamiky moci.

Nové princípy sú založené na psychologickom a spirituálnom názore, že je možné oslobodiť sa spod útlaku bez toho, aby sme ho opakovali. Mandela nás to naučil, keď vyšiel z väzenia so zámerom oslobodiť svoju krajinu. To znamenalo, ako povedal, dostať z väzenia tak utláčaného, ako aj utláčateľa. Znova sme sa to naučili nedávno v Londýne, kde sme boli hostiteľmi a súčasťou veľkého tímu facilitátorov šesťdňovej konferencie pod názvom "Worldwork" – jedenástej takejto konferencie za posledných štrnásť rokov. mali sme 420 účastníkov 40 národností a strávili sme spolu výnimočný týždeň prácou na témach, ktorým spolu ako svet čelíme.

Jednou z týchto tém, ktorú len krátko spomenieme, bola genocída a devastácia kultúr, ktorá sa v mene civilzácie odohrala v Amerike a v Austrálii – taká hrozná, že sa nedá vyjadriť slovami, a veľmi prítomná pre tých, ktorí trpeli a pre tých z nás, ktorí sme si mysleli, že tá pôda patrí nám.

Na Worldworku bola skupina domorodých obyvateľov Austrálie a Indián z kmeňa Shoshone-Bannock z Ameriky. Povedali, že prišli, aby videli krajinu, z ktorej pochádza biely muž, ktorý prišiel do ich krajiny. Chceli sa stretnúť a spolu sa učiť.

Jean Claude a Arlene Audergon praktizujú a medzinárodne učia procesorientovanú psychológiu Publikovali knihy a články Inj (www.processwork-audergon.com) a facilitovali veľké množstvo fór na politické a sociálne témy v rôznych častiach sveta, vrátane projektov povojnového zmierovania v Chorvátsku (www.cfor.info)

Odkazy:

1. Audergon, A.: War hotel. Psychological dynamics in violent conflict.